Nemci v Amerike
Je zaujímavé, že začiatky pisoára bez vody sa spájajú s dvoma nemeckými menami a siahajú k prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Vynálezu suchého pisoára sa vtedy venoval inžinier Ditmar Gorges, no až v čase, keď sa snažil preraziť so svojím vlastným inovatívnym produktom iný Nemec Klaus Reichardt, ktorý sa v roku 1978 presťahoval do Kalifornie. A práve suchá v tomto americkom štáte ho inšpirovali k tomu, aby urobil niečo pre úsporu vody.
Nápad zo Švajčiarska?
Klaus Reichardt sa pôvodne ako podnikateľ venoval importu a exportu, no keď narazil na zmienku o akomsi pisoári bez vody, ktorý mal fungovať vo Švajčiarsku už koncom 19. storočia, chytil sa tejto myšlienky a dotiahol ju do úspešného konca. Jeho zámer bol jasný: Chcelo to jednoduchý systém a vzhľad pripomínajúci klasický pisoár, pretože ak mal ľudí presvedčiť, aby si obľúbili jeho novinku, musela sa čo najviac podobať na to, čo im je blízke. A samozrejme, muselo to byť finančne výhodné.
Ohromné úspory
Pisoáre bez vody sa na trhu objavili v roku 1991. Odvtedy sa postupne šíria do celého sveta vďaka svojim mnohým výhodám. Jeden takýto pisoár ušetrí svojmu prevádzkovateľovi do 150-tisíc litrov vody ročne a tiež náklady na údržbu potrubia, pretože pri odplavovaní biologického odpadu bez vody nedochádza k usádzaniu vodného kameňa. Z hygienického hľadiska je bezvodný pisoár porovnateľný s klasickým zariadením a jeho údržba je jednoduchá. Navyše, zabraňuje šíreniu nepríjemného zápachu, pretože ten vzniká v prípade, ak sa organická hmota zmieša s vodou, k čomu v suchom pisoári nedochádza. Vďaka týmto výhodám sa pisoáre bez vody používajú čoraz častejšie nielen vo verejných budovách, ale aj v rodinných domoch.
