Odstrašujúcim príkladom kam až neoliberálny kapitalizmus dokáže zájsť je plat riaditeľa spoločnosti Rangold Resources, ktorý zarába oproti svojim zamestnancom (do úvahy sa berie porovnanie s priemerným platom jeho zamestnancov) , ktorí na neho „makajú“ najmä v afrických baniach, až 1 500-násobne viac!
Vo Veľkej Británii v priemere zarába sto riaditeľov z najbohatších firiem 143- krát viac ako ich zamestnanci. Uveďme ďalší príklad, ktorý hovorí za všetko. Riaditeľ spoločnosti Next, Lord Wolfson zarobí ročne 5,7 milióna eur, pričom priemerný ročný zárobok jeho zamestnancov je 10 000 libier !
Prvé pokusy vo Švajčiarsku
Určenie maximálneho platového rozdielu medzi najlepšie a najmenšie zarábajúcim človekom vo firme bolo veľkou témou aj švajčiarskej politiky, kde bol navrhnutý maximálny rozdiel na 12-násobok. Švajčiari usporiadali k tejto otázke aj referendum, v ktorom však navrhované opatrenie neprešlo, pričom ešte na začiatku 90-tých rokov sa v tejto krajine dodržiavalo nepísané pravidlo, že spomínaný platový rozdiel musí byť maximálne 12-násobný.
Švajčiarov najviac poburuje napr. plat výkonného riaditeľa farmaceutického giganta F. Hoffmanna-La Roche, ktorý je 261-krát vyšší ako u najnižšie zarábajúceho v spoločnosti. V priemere teda rozdiel medzi zárobkom radových pracujúcich a manažmentu vo Švajčiarsku je vo výške 1:43.
Nevídaná rýchlosť maximalizácie ziskov oligarchie za posledné roky
Aj na týchto príkladoch vidno, že kapitalizmus má veľmi ďaleko od spravodlivého systému. On sa nevyvíja pre prospech väčšiny obyvateľstva, ako sa nám snažia nahovoriť kapitalistickí ideológovia, ale z roka na rok prehlbuje priepasť medzi väčšinou svetovej spoločnosti a úzkej skupiny oligarchie.
Od kedy sa svet globalizoval a všade zúri neoliberálny kapitalizmus, tak zisky najbohatších ľudí rastú astronomickou rýchlosťou. Nikdy v histórii kapitalizmu nerástli majetkové rozdiely tak rýchlo a tak enormne, ako práve za posledných 24 rokov! Rastú len kontá mizivému percentu obyvateľstva každého štátu a životná úroveň tých ostatných sa stále viac a viac prepadáva.
Vlastníci korporácii a veľkých koncernov nás doslova vydierajú, aby mohli maximalizovať svoje zisky. Vždy nám pohrozia tým, že stiahnu výrobu do iného štátu, kde podobné opatrenia nemajú. V neoliberálnom kapitalizme je predsa najväčšia sloboda pre kapitál a nie pre ľudí. Práve preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebná spoločná koordinácia pracujúcich v každej krajine sveta a spoločný tlak na tzv. daňové raje. Len dobre koordinované hnutie pracujúcich dokáže vyvinúť tlak na medzinárodné korporácie, koncerny a ďalšie bohaté firmy v každej krajine kde pôsobia a zabrániť im tak vydierať a vykorisťovať pracujúcich z jednotlivých národov.
Žiadame jasné platové stropy
Určenie maximálneho platového rozdielu vo firmách, no nie len tých štátnych, ale aj súkromných, by sa mala stať hlavnou témou v EÚ, no nie len tam. Samozrejme, my ako Vzdor-strana práce si uvedomujeme, že toto je len jeden z konkrétnych cieľov na aspoň ako také zvýšenie životnej úrovne väčšiny pracujúcich v kapitalizme, no našim celkovým cieľom je odstránenie kapitalizmu a radikálne prerozdelenie statkov, ktoré využíva úzka skupina oligarchie na svoje obohacovanie a pritom bohatnú z našej práce, nášho potu, sĺz a utrpenia.
Našim celkovým cieľom je demokratizácia v samotných pracoviskách, firmách , fabrikách a zmena vlastníckej štruktúry, kedy súkromné firmy prejdú do spoločného vlastníctva pracujúcich, ktorí si sami demokraticky budú rozhodovať, kam sa bude uberať spoločnosť a ako bude prerozdelený zisk. Kumulovanie obrovského majetku v rukách niekoľkých ľudí je to najnebezpečnejšie, čo nás môže postihnúť, žiaľ, dnes je to už realita a niektorí ľudia majú už teraz väčšiu moc ako celé štáty a tí použijú každú korunu zo svojho majetku na to, aby im do ich kšeftu nikto nekecal…
Ďalším našim konkrétnym návrhom je, aby sa prijal zákon, ktorý ukladá všetkým spoločnostiam zverejňovať výšky platov riaditeľa a manažmentu a priemerného platu pracujúceho v tejto spoločnosti.
Zrušme zlaté padáky, zvyšujme platy pracujúcim!
Veľkým problémom sú aj tzv. zlaté padáky, či odmeny pre manažérov a vedúcich spoločností. Pripomeňme odmeny dvoch bývalých vrcholových manažérov našich železníc, kedy Pavel Kravec dostal odmenu vo výške 200- tisíc eur a Pavol Tarcala vo výške 110-tisíc eur. Pod tlakom verejnosti však svoje odmeny v plnej výške vrátili. Sú to však len tie najvychytanejšie prípady, o desiatkáchtisíc eur vyplatených na odmenách pre iných vrcholových manažérov v štátnych službách sa toho popísalo mnoho a to pripomíname fakt, že o odmenách a odstupnom pre manažment a vedenie v súkromných firmách sa médiá až na pár prípadov nezaoberajú.
Spomeňme tiež platy niektorých riaditeľov štátnych spoločností za rok 2012: Ivan Murín zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky a.s., jeho ročný plat činil 118 168 eur, Vladimír Ľupták –CARGO, jeho ročný plat činil 116 817 eur, Vlastimil Kalinec z Mincovne, jeho ročný plat činil 113 543 eur, či Ľubomír Kudroň z Eximbanky 98 350 eur.
Tieto platy sú neadekvátne vysoké a naša strana presadzuje ich zákonné oklieštenie, tak isto budeme presadzovať zákaz tzv. zlatých padákov pre odchádzajúcich manažérov a určenie maximálneho stropu pre odmeny a bonusy manažérov a riaditeľov štátnych a súkromných veľkých spoločností.
Hlavným zmyslom týchto opatrení je zvýšenie miezd pre radových zamestnancov, ktorí dostávajú oproti manažmentu smiešne výplaty a to z nich musia živiť svoje rodiny. Tým, že sa určí strop, ktorý určuje koľko najviac môže zarábať najlepšie platený pracovník spoločnosti oproti najmenej zarábajúcim, dosiahne sa ušetrenie finančných prostriedkov, ktoré budú musieť ísť aj do zvyšovania platov radových zamestnancov, alebo získame efekt, že čím vyšší plat bude chcieť mať šéf a manažment, tým budú musieť viacej zvyšovať platy pracovníkov, aby dodržali zákonom stanovený násobok medzi nimi a najhoršie zarábajúcimi.
Miroslav Pomajdík
Autor je podpredseda Vzdor - strany práce, www.vzdor.org
