Strach, úzkost

uLékaře.cz 30.05.2020 21:03 Dobrý deň, obraciam sa na Vás s relatívne komplexným problémom, ale verím, že aj obyčajné vyrozprávanie sa s problémom mi pomôže. Mám 24 rokov, seboreický ekzém vo vlasoch a pravdepodobne na intímnych miestach, inak nijaké diagnostikované choroby, fajčiar , alkohol príležitostne, ale vo väčšom množstve, som gay a žijem 7 rokov s partnerom v ČR. Neviem, kde začať, takže pôjdem od konca. Pred zhruba tromi rokmi mi začalo bývať zle v autobuse. Myslel som si, že to je iba nejaká nevoľnosť po jedle alebo alkohole z predošlého dňa. Stav však neustupoval, tak mi to nedalo a začal som "googliť", čo by to mohlo byť a vzišlo mi z toho, že z toho bude najpravdepodobnejšia možnosť nejakej psychickej poruchy, resp. strachu / úzkosti či tetanického syndrómu. Stav sa však udržoval na takej znesiteľnej hladine, že som to neriešil a snažil som sa s tým bojovať sám. Niekedy to v tom autobuse bolo lepšie, niekedy horšie. Bol to pocit, že sa určite povraciam, všetci sa na mňa dívajú, ťažko sa mi dýcha, tŕpnu mi ruky, nohy, preskočí mi telom rýchly nával tepla, sucho v ústach a báť sa na sucho prehltnúť, lebo ma natiahne. Už len ten pocit, že budem musieť tým autobusom ísť mi toto pomaly začal vyvolávať. Ale bojoval som a vždy nastúpil. Časom sa však začali pridružovať aj iné "problémy". Mal som takýto stav aj v menších miestnostiach, kde jedli ľudia a ja som mal jesť tiež. Nemohol som sa však najesť, lebo som sa bál, že sa tam povraciam. Tak som radšej nejedol, čo mi zas spôsobovalo to, že som si myslel, že keď nejem poriadne, zas mi bude zle. No bludný kolotoč. Avšak stále som to zvládal, aj keď sa tento problém pridružil k situáciam ako sedieť u kaderníka, v škole na písomnej skúške, v obchode pri stání v rade... no také tie klasické príznaky úzkostnej poruchy. Vyvrcholilo to pred tromi mesiacmi záchvatom paniky v autobuse z SVK do ČR, kedy som mal pocit, že naozaj mám infarkt. Zavolali mi sanitku, ktorá prišla a samozrejme nezistila nič závažné, jedine tlak 180/110, ktorý teda pramenil z akútnej stresovej poruchy. Druhýkrát sa mi takýto silný záchvat stal doma s partnerom, po presťahovaní, ktoré bolo taktiež veľmi stresujúcou záležitosťou, kedy už som samozrejme vedel, že to nie je infarkt, preto sme nevolali sanitku. Mal som doma Lexaurín, ktorý mi predpísala obvodná doktorka iba na takéto akútne stavy, tak som si dal len polku tabletky a zabralo a pomohlo to veľmi rýchlo. Mal som ho len tento jeden raz, lebo sa ho naozaj bojím užívať. V každom prípade, počas tohto záchvatu som chytil až taký "kŕčový" pocit, že si musím nejak ublížiť, aby to prešlo. Nebyť tam priateľa, neviem čo by som robil. Teraz keď som cez víkend sám doma, chytajú ma neskutočné záchvaty úzkosti, ale daria sa mi korigovať, lebo som odhodlaný s tým bojovať. Avšak priateľ ma teraz veľký strách a výčitky, že nemôže byť pri mne, ale bohužiaľ, musí pracovať. Posledné dni sa k tomu ešte pridružilo časté močenie a mám už úplný strach, kdesi ísť, lebo že to nevydržím nikde, kde nie sú WC. Bojím sa, že sa u mňa začína rozvíjať agorafóbia. To však nechcem dopustiť, chcem to poraziť. Po tomto som sa už rozhodol objednať na psychiatriu, kde ešte len pôjdem. Všetok tento strach však ešte vo mne začína vyvolávať hypochondriu. Stále sa pozorujem, "googlim" každý príznak, každú bolesť hlavy, každé pichanie, každé podozrivé znamienko, vyrážku, každé nutkavé močenie, no všetko. Ale len si to nájdem, začnem sa báť, no k doktorovi nejdem. Všetko si so všetkým spájam a začínam veriť tomu, že trpím nejakou vážnou chorou, že mám určite nejaké rakovinu a umriem a nechám tu po sebe ľudí, ktorých milujem. Potom premýšľam, že keď nad týmto iba premýšľam, určite si to privodím. Premýšľam nad tým, čo budú robiť, keď tu nebudem, čo sa stane priateľovi, keď nebude zvládať platiť nájom bezo mňa, všetky katastrofické scenáre sa mi objavujú v hlave... že sa prevalí koronavírus, keď nie koronavírus, tak iný vírus, že bude vojna, že bude sucho a nebude voda, že nebude jedlo a strach zo smrti samotnej, že čo sa stane po tom, ako umriem, že nechcem nikdy umrieť, lebo sa bojím tej tmy, čo nastane... Keď premýšľam nad tým, čo by toto všetko mohlo spôsobiť, neviem si na vedomej úrovni nič vybaviť, okrem jedného razu, keď som sa pred 6 rokmi naozaj v autobuse povracal. Z toho možno na ten strach, že sa to stane znova. Ale prišlo to až 3 roky po tej udalosti. Plus, čo sa týka dlhodobého stresu, ten cítim a viem, že nemám napríklad z práce, v tej ma to baví. Tam je problém, že dlho musím cestovať práve autobusom, čo ma neskutočne desí a unavuje zakaždým, keď idem tam a domov. A ešte viac sa bojím, keď bude leto, bude v autobusoch teplo a mne tam bude bývať ešte horšie. Ďalej, moja mama nevie, že žijem ako žijem, zakaždým, čo sme v kontakte jej klamem, a to si myslím, že mi blíži najviac. Stále neviem nájsť odvahu povedať jej, ako žijem. Keď som jej vo svojich 16. rokoch povedal, že som gay, neuniesla to. Nebola ku mne zlá, ale bola iná, nikdy sa už o tom nechcela baviť a doteraz sa tvári, že sa to nestalo a nie je teda o čom sa rozprávať. Ja osobne cítim, že som s tým vyrovnaným, všetci to o mne vedia a nemám s tým žiadny iný problém. Snažím sa prísť na to, z čoho toto všetko pramení a ako s tým bojovať. Lebo bojovať chcem. Bol som človek, ktorý miloval ľudí, zábavu, no jednoducho miloval celý život. Teraz mám 24 rokov a mám pocit, že je všetko u konca, cítim sa ako 80 ročný človek, unavený životom a pripravujúc sa na smrť. Budem rád za každú radu, pretože chcem žiť... chcem opäť cítiť ten pocit, že milujem život!