11.10.2024 08:45 Tento text boli pôvodne poznámky k poviedke, ktorá nikdy nevznikla. Mala opisovať vývoj manželského či partnerského vzťahu, do ktorého vstúpila rakovina. Robila som si ich takmer rok. Toľko som ten pár stretávala v hale onkologickej kliniky. Poviedku som napokon nenapísala, lebo som zistila, že vonkajšie pozorovanie nestačí. Nikto nevie, čo je pod povrchom.
11.10.2024 08:45 Romy vedela, že má vyššiu šancu dostať rakovinu prsníka ako iné ženy. A dávala si na to pozor. Kontrolovala sa každý mesiac. Keď si našla hrčku, utekala k doktorovi. Bolo to tam. Matke troch malých detí ju vybrali, navrhli tradičný poperačný postup a povedali jej, že to vyzerá nádejne. Rakovinu zachytili skoro, Romy bola ako bývalá vrcholová športovkyňa v dobrej forme, mala malé deti a to je najsilnejšia motivácia žiť. Romy sa ale prestala liečiť. Nechcela chodiť na ožarovanie, brať hormóny, nič.
11.10.2024 08:45 Keď som ochorela na rakovinu, aj potom neskôr, keď som sa zverila, že sa to nevyvíja dobre, začali mi známi aj neznámi ľudia posielať odkazy, ako sa liečiť. Najprv som to s vďakou ignorovala, potom už len ignorovala a nakoniec ma to začalo vytáčať. Lebo som zistila, že futbalu, pivu, politike a rakovine rozumejú všetci.
11.10.2024 08:45 Prišli k nám tri nové pacientky. S rovnakou diagnózou, po odrezaní prsníka, s holou hlavou. Všetky tri sú osamelé matky a majú okolo štyridsať rokov. Každá má minimálne dve deti. Všetky tri sú prirodzene vydesené, ale spôsob, akým sa s tým vyrovnávajú ony aj ich rodiny, je silno individuálny. Napokon, ako všetko súvisiace s rakovinou.
11.10.2024 08:45 Možno to bola len momentálna zdravotná kríza, zrejme sa pod to podpísalo aj to, že za posledné tri týždne mi takmer každý deň volali, že niekto, koho som poznala zomrel, lebo veď bol marec a ako vieme.... Hoci teda toto žiadni starci neboli, boli to často ľudia ešte mladší ako ja. Jednoducho nemala som náladu, ani nádej.Zvažovala som silno, že prestanem písať tento blog.
11.10.2024 08:45 Alina prišla do Izraela pred dvanástimi rokmi s 250 dolármi vo vrecku. Mala niečo cez dvadsať, žiadne vzdelanie, nevedela cudzie jazyky a okrem sestry, ktorá sa prisťahovala dávnejšie a veľmi sa s ňou nemusela, tu nikoho nepoznala. Mala ale svoje plány. Iné ako ostatní prisťahovalci.
11.10.2024 08:45 Matti nám na terapeutických sedeniach občas rozpráva, ako si predstavuje svoju biologickú mamu. Priznáva, že v detstve si vymýšľal príbehy o tom, kto sú jeho rodičia. Najprv si vysníval, že sú tajní agenti a nemôžu sa k nemu priznať, aby ho ochránili. Neskôr pochopil, že jeho príbeh bol asi oveľa obyčajnejší a že jeho mama sa ho vzdala. Lebo nemala inú možnosť, čo sa podľa Mattiho ešte dalo zniesť, alebo bola jednoducho taká, s čím sa ľahko nežije.
11.10.2024 08:45 Ako vychovať dieťa, ak hrozí, že sa nedožijete jeho dospelosti? Na čo sa sústrediť v dobe, keď si niektorí ľudia z výchovy svojich detí urobili podobnú modlu ako z kariéry, peňazí alebo výborného vzhľadu a zdravého životného štýlu? Keď je internet plný dobrých rád a všetci majú návod na to, ako sa to má robiť? Byť rodičom je dnes ťažšie ako inokedy predtým. Byť vážne chorým rodičom, to je ešte väčšia záťaž.
11.10.2024 08:45 Sedela som pred počítačom, keď sa to stalo. Najprv taká malá kvapka krvi. Cítila som ako mi steká z nosa. Najprv tak plazivo, potom padala čoraz rýchlejšie až sa roztrieštila na písmene M. Veľmi som ju chcela zadržať. Ale nedalo sa to.
11.10.2024 08:45 Tento blog je voľným prekladom listu, ktorý som napísala terapeutke našej podpornej skupiny. Urobili sme jej takú knihu, každý do nej napísal svoju stranu. Aviva odchádza do predčasného dôchodku. Pravdupovediac, nečudujem sa jej. Vyhorenie je už na nej vidieť.
11.10.2024 08:45 Nedávno som pozerala dokumentárny film o Izraelčanovi, ktorý žil v kibuci a veľmi chcel študovať. Kibuc ho však potreboval na fyzickú prácu a až keď mal štyridsať rokov, povolili mu študovať na univerzite. Konečne mohol robiť to, po čom vždy túžil.
11.10.2024 08:45 Takmer pred tromi rokmi som napísala blog o Liorovi a Asafovi. O synovi a otcovi, ktorí si pomáhali prežiť a prekonávať svoje limity. Lior mal Downov syndróm, Asaf nevyliečiteľný typ rakoviny. Minulý týždeň som Liora celkom náhodou stretla. Bez otca.
11.10.2024 08:45 Nino prišla na onkológiu rovno po skončení vojenskej služby. Už mala zaplatenú letenku na cestu do Indie a potom chcela začať študovať psychológiu. Za jej zadýchavaním nebola prechodená chrípka, ale nádor na pľúcach.
11.10.2024 08:45 Na konci minulého roka som si spísala, čo sa stalo v našej skupine. Na začiatku roka nás bolo 24, na konci o jedného menej. To znie takmer optimisticky.
11.10.2024 08:45 Nemocničný park túto zimu ťažko postihlo niekoľko krupobití a silný vietor. Na miesta, kde posedávali hospitalizovaní aj dochádzajúci a ich rodiny, pristavili stavebné stroje a park obohnali páskami s nápisom Nevstupovať. Všetok ruch z parku sa preniesol do vestibulu, fajčiarne a čakární. A zrazu nám to došlo: je nás tu akosi priveľa.
